L'Heure Bleue 2026
Rozhodla som sa k nej najprv pristupovať ako k akejkoľvek inej vôni, ktoru by som len skúšala z priehľadnej vialky so skratkovito ručne napisanym nazvom.
Studené vlhké jarné ráno.
Omietka
Vlhká biela omietka. K tomu tóny rezaných kosatcov vo váze s vodou.
V drydowne trochu mandlí, ked sa rozvinú jemnejšie, sú ako v Byredo Blanche, ak sa príliš rozdivočejú, tak sú to tie mandle z L'Instant Magic, ktore mi v ňom šli tak na nervy.
Je to nosivé?
Veľmi.
Páči sa mi to?
Páči.
Cítim tam čokoľvek spajajúce tú vôňu s Modrou hodinou? Absolútne nie. Ešte aj tie kosatce su v oboch iné.
Cítim akúkoľvek spojitost, ci inšpráciu kúzelnou večernou hodinou? Absolútne nie.
Cítim akúkoľvek spojitosť s vôňami Guerlain? Nie, maximálne občas tie mandle.
Vlastne ani neviem, ako to hodnotitlť.
Ako veľmi prijemný nosivý niche kosatcový unisex na denné nosenie (ktorý by som asi hľadala v minimalistickom priezračnom flakóne s jednoduchym vieckom) je to výborné, elegantné a neškodné.
Ako moderný approach k L'Heure Bleue je to totalny prepadák.
Trochu to vo mne vyvoláva dojem, ako ked idem do divadla na nejakú svoju obľúbenu hru a tam zistím, že režisérovo ego sa nezmestilo do kože, takže po tom ako zmenil časové obdobie, poprehadzoval postavy, niektoré vyhodil a niektoré si vymyslel, vynechal kľúčovu scénu, aby to bolo tajomnejsie, asi teda, alebo sa mu už proste nezmestila do časoveho rámca, vyškrtal polovicu dialógov, lebo do nového poňatia sa mu nehodili - ale neobťažoval sa ich niečím zmysluplnym nahradiť, sa neveriac vlastným očiam divam na niečo, čomu v konecnom dôsledku zostal len nazov a bolo ako dielo zneužité na postavenie si vlastného (a dúfajme, že rýchlo zabudnutého) pomníka.
.
