Docela by ma zaujímalo, o aké velké - malé deti v tých táboroch ide. Nechcem provokovať, ale aj ja som bola na tábore, aj naše deti,....a neutrpeli sme nijakú ujmu na duševnom zdraví, keď sme tie dva týždne o rodičoch nič nevedeli . Jediný ústupok bol, že sme raz išli syna na tábor pozrieť a to si teda pamätám, že bol rád. Naopak sme ako rodičia dostávali pokyny zbytočne deti netraumatizovať pripomienkami toho, že sú niekde ďaleko ,s cudzími ľuďmi, bez maminky , a akože to vôbec prežijú, A bola to doba bez mobilov. Deti aspoň raz za ponyt povinne napísali dopis domov, poväčšine podľa rád vedúcich tábora / zdravie-počasie-jedlo / a na rannom nástupe sa ojedinele odovzdávali dopisy, alebo pohľady od rodičov . Terajšie možnosti sú bohatšie, ale aj také malé odtsrihnutie sa od stálej rodičovkej opatery nezaškodí a osamostatneniu dieťaťa v neskoršom čase iba prospeje.