A premýšľam, že to moje dieťa má so mnou veľkú trpezlivosť, väčšiu, ako ja s ním. Len je to únavné, veľmi únavné. On v bdelom stave rozpráva nonstop, snaží sa to stlmiť počas môjho online vyučovania, dnes ma ôsmaci zas prinútili si vlasy trhať, nič nevedia, nič sa neučia, nechcú sa učiť, ale teda u nich je jedno či online či v škole. K tomu deviataci, ktorí sa snažia, učia sa, dávajú mi spätnú väzbu a mne je ľúto, že ich vyučovanie prebieha takto. A syn potrebuje cikať, kakať, jesť, niečo podať a keďže sa snaží byť ticho, tak sa ventiluje počas online hodín cez tučniaka. Keď skončím, musím ešte niečo vždy na PC dorobiť a zároveň viem, že už syn musí mať moju plnú pozornosť, treba s ním ísť von, prinútiť ho obedovať, spoločné jedlo preňho dôležité podľa všetkých príručiek, mňa poráža, lebo STÁLE rozpráva a tú miniporciu je trištvrte hodinu. Poobede pokus o spánok, ktorý keď prebehne, obvykle končí viď vyššie, alebo neprebehne a dieťa stále rozpráva. Ja som si vlastnú myšlienku nepočula, ani nepamätám. Do toho volá mama, ktorá už má tiež ponorku s otcom. Keď je partner doma, všetko so mnou zdieľa, ale je to krátky čas. Plus hnusné odporné počasie.