barbucha - „ Včera mě ohromila kamarádka, která se mi jala líčit její vánoce, co vařila a tak, kdy přišly vnoučata... potud cajk, ovšem korunovala to sdělením jak trvá na tom, aby si vnoučata přišly pro dárky k ní, byť by to bylo až po Novým roce třeba. Já teda zírala... klidně bych dárky zabalila a odevzdala mladýmu ať si to dají pod stromeček u nich, i jsem jim to nabízela... to zas zírala kamarádka a pravila že jsem cvok: "takový prachy mě ty dárky stojej, tak ať děti vědí, že jsou ode mě a od nikoho jinýho"
To je ale smutné, keď si myslíte, že jediný dôvod k tomu, aby si deti pre darčeky prišli je to čo píšete. Nenapadá vás, že tí prarodičia sa tešia na tú detskú radosť z darčekov ? A že by si to iež tak trochu za tie darčeky zaslúžili ? Samozrejme, pokiaľ ide o dostupnú vzdialenosť - my si napríklad nemôžeme veľmi vyberať, 1 200 km je diaľka, a tak, ak k mladým necestujeme, čo je tento, aj minulý rok, posielame. Ale spomienka na Vianoce s deťmi - či u nás, či u nich , keď sme videli, ako si deti darčeky rozbalujú, ako sa z nich tešia, / a ako nám milo poďakovali, keď už neverili na Ježiška :-) / je niečo iné, ako keď sa to „ vybaví “ poštou .