Mne v slovenskej pôrodnici tiež nedovolili piť, až keď som samba poprosila, nech ich ide rázne požiadať, dostala som za štamperlík vody. Pri druhom pôrode v Čechách už na sále sa pýtam či sa môžem napiť. A oni na mňa chudatko pozerali ako keby som došla z pralesa, že prečo by som nemohla.
Kokoska ja som pri prvom poškulovala po dokorán otvorenom okne, že z neho vyskočim a prosila samba, nech ma niečím ováli po hlave, len nech už nič necítim. Brr. Hrozný pôrod to bol a musím priznať, že som tiež plakala, že už to nevydržím a sestrička ma zjebavala ako sirotu (pardon za výraz). Ale na tú bolesť som nebola pripravená, plus sa to v záverečnej fáze zaseklo, takže som dve hodiny stala na sále a prosila vesmír, nech už to ide. Bože mne je zle len si na to spomeniem, trauma mi trvala až do druhého pôrodu, ktorý bol (až na tú bolesť) úplne v pohode.
A ešte mi priviazali nohy na kozu, skákali na brucho..ja som asi dosť citlivá osoba, pre mňa to bol najhorší zážitok v mojom živote, za čo sa cítim voci synovi vinná.
Ale keď som mala po druhom pôrode, bola som najšťastnejší človek na svete a dokola som sambovi opakovala "ja už nikdy nemusím rodiť, bože ja som tak šťastná, už mám odrodene!"
. Chudak sambo.