Tak si za to moje daj rovnítko =môj mladší brat.
Toho dokonca bolo treba trochen pridžať na výške, lebo točo robil, v tom bol dobrý a mal ponuky aj bez VŠ, tak teraz je rád, že má aj diplom, ale vtedy ho práca aj uznanie tešilo viac ako tá škola (pritom to isté zameranie).
999 
Ako ak to nie je Tvoje dieťa, nechala by som to na jeho rodičov. Akože mám za sebou aj obdobie (po materskej), keď som chodila po pohovoroch skoro trištvrte roka a makala som na tom ako fretka, bolo to hrozne frustrujúce, kým som našla prácu, keby mi vtedy niekto povedal (dokonca ani svokra si netrúfla priamo mne), že sa "priživujem" a nechce sa mi nájsť si prácu, bolo by to hodne zle.
Ako po výške hej, to je človek tak trochu troubelín v tom, že vlastne v tom obore nemusí celkom presne vedieť čo a ako, ako bývalá personalistka by som Ti vedela porozprávať o neuveriteľne sa podceňujúcich až po neuveriteľne sa preceňujúcich absolventoch, navyše u nás je problém, že je úplne strelená kultúra nezverejňovania platov (a ešte si mnohí personalisti fakt celkom vážne myslia, že je to primerané hodnotiť uchádzača aj podľa toho, ako s strafí do toho, koľko vlastne ponúkajú
, čo je pre absolventa úplné strieľanie do tmy, keďže brigády sú platené úplne inak ako normálne zamestnanie v obore), takže tam ak s nedarí nájsť práca dlhšie, tak je načim skôr pomôcť nejako prakticky, než ešte "pritlačiť".
A keď s tým deckom žiješ, v zmysle, že s ním prežívaš aj život, nie len že u teba býva, tak vieš jeho problém a čo sa deje. Vidíš, či maká na CVčku, či chodí po pohovoroch atď...navyše v rôznych oboroch a rôznych geografických oblastach je veľký rozdiel, ako dlho človeku trvá, kým si nájde primeranú prácu. A ja osobne nie som zástanca toho ísť hoci aj do mekdonaldu", nie kvôli ochrane toho dieťaťa, aj tam sa môže mnohé naučiť, ale kvôli tomu, že viem, aký je pohľad bežného personalistu na podobnú položku v životipise keď je už datovaná po ukončení štúdia. Ako jasné, príliš dlhá úplná pauza je ešte horšia, ale asi chápeš, ako to myslím.